Aj keď vyštudoval automechaniku a pracoval ako vodič či strojník, jeho srdce patrilo folklóru. Gajdám sa venoval viac ako tri desaťročia a hoci nemal hudobné vzdelanie, učil sa od skutočných majstrov – od starých gajdošov, muzikantov a bačov, ktorých príbehy si poctivo zapisoval.
„Odišiel Ľubomír Tatarka ‚Čalamacha‘. Odišiel majster, strážca tisícok zabudnutých príbehov, znalec pastierskych tajomstiev, jeden z posledných skutočných znalcov valaského života…“, napísala folkloristka Jana Ambrózová na sociálnej sieti.
Tatarka nielenže hral na gajdy, sám ich aj vyrábal – a to v rôznych ladeniach. Jeho repertoár tvorili piesne najmä zo stredného Slovenska a regiónu Podpoľanie. Aktívne sa zúčastňoval folklórnych slávností a vystúpení, kde svojím umením uchvacoval publikum a zároveň odovzdával tradičné hodnoty ďalej.
Ľubomír Tatarka a jeho prínos slovenskej kultúre
Ako cechmajster Cechu slovenských gajdošov mal Tatarka zásadný vplyv na udržiavanie tejto vzácnej tradície. Zorganizoval aj festival gajdošskej hudby v Slovenskej Ľupči, čím vytvoril platformu pre mladých hudobníkov a milovníkov folklóru.
Zbieral a opravoval črpáky, ktoré aj sám vyrezával, čím prispel k zachovaniu remeselnej zručnosti. Mnohí ho považovali za posledného pravého nositeľa valaského odkazu – nie pre slávu, ale pre pokoru, s ktorou k tradíciám pristupoval.
„Nezabudneme. Zanechal si po sebe ohromné dielo.“, zaznelo na sociálnych sieťach ako pocta jeho pamiatke.
Tatarkov život nebol len o hudbe – bol to živý most medzi minulosťou a prítomnosťou. Odchodom Ľubomíra Tatarku tak Slovensko stráca nielen umelca, ale aj nositeľa kolektívnej pamäte, ktorého miesto bude len ťažko nahradiť.
Komentáre môžu pridávať len registrované a prihlásené používateľky.
Prihlásiť sa alebo vytvoriť účet